Prvou situáciu je problém v autobuse, pri ktorom revízor právom vylúčil z prepravy rómsku rodinu aj s deťmi a detským kočíkom pre nezaplatené cestovné lístky a cestovanie na čierno.

Nechcem sa odvolávať na rómskych spoluobčanov, pretože existujú aj takí, ktorí sa snažia, pracujú, platia dane, sú zodpovední. Ale rodina, ktorú revízor vylúčil z prepravy bola podgurážená alkoholom, špinavá a navyše sa vulgárne vyjadrovala voči cestujúcim.

Mojou prirodzenou reakciou som jedného z rómov prinútil vystúpiť, pričom som pod tlakom emócii kričal a bol zúrivý. Nedokážem sa pozerať na to, ako sa ľudia snažia, študujú, pracujú, hľadajú možnosti uplatnenia sa, rozvíjajú svoje vedomosti, získavajú skúsenosti. Dodržiavajú zákony a pravidlá, správajú sa morálne.

Avšak, sú trestaní za banálne problémy, nie je im odpustený ani jeden priestupok. Ale v prípade situácie aká nastala v autobuse, v ktorom rómska skupina začala vykrikovať a obviňovať, priam púšťať sa do sporov, kvôli tomu, že nemajú zaplatený lístok aj keď ich podguráženosť určite nebola spôsobená zadarmo, som ostal zhrozený.

Ja ako občan Slovenskej republiky, diabetik závislý na inzulíne, som povinný odvádzať poplatky za inzulín vo výške 50€ mesačne, zároveň študujúci žiak, pracujúci, snažiaci sa o lepšiu budúcnosť, odvádzajúci akékoľvek poplatky, nútený podobne platiť poplatky za prepravu v mestskej hromadnej doprave samozrejme so zľavou, ale nútený.

Napíšte mi reakciu, ako by ste vnímali túto situáciu vy.

Popis mojej reakcie.

Čiernemu pasažierovi som nakázal vystúpiť a opustiť vozidlo, nakoľko sa snažil vulgárne útočiť na revízora. Jeho reakcia značila nemorálne vyjadrovanie sa plné hrešení, výzvou na bitku a frajerský výraz na tvári, ktorý len poukazoval na nemorálne správanie sa.

Nebránil som sa povedať to, čo ma priam irituje a vzbudzuje vo mne nesympatie. Spomenul som dane a systém, ktorý platičom spôsobuje problémy, no neplatiči si môžu v tejto krajine robiť, čo sa im zachce. Podobne som vytkol azda si myslí, že je frajerom. Bolo mi jedno aká je jeho reakcia, v tom momente som nemal na jazyku nič iné, len tieto slová s tým, že som pripravený aj na to, ak by ma so svojimi spolucestujúcimi načierno chcel zbiť.  Po viac ako 3 minútovej slovnej prekrikovačke sme odchádzali zo zastávky. Ľudia sa na mňa pozerali, niektorí sa púšťali do rôznych otázok a debát. Ale mne nedalo ešte jedno a vytkol som na celý autobus, ako je možné, že ľudia sa už po toľkých rokoch opäť nevedia postaviť za človeka. Na všetko sa prizerajú. V čom spočíva problém? Verím jednoducho v to, ak by sa ľudia postavili spoločne, rodina by vystúpila a tak by to bolo všade. Len jedno ma mrzí. Chcem nemožné.

Druhá situácia poukazuje na tehotnú mamičku s dieťaťom v kočiari, ktorá si nestihla kúpiť lístok, pretože stánok bol zatvorený a predsa sa nachádzala v situácii, ktorá jej znepríjemňovala možnosť si kúpiť lístok v ďalšom stánku vzdialenom 300 metrov pre neschopnosť rýchleho pohybu kvôli komplikáciám.

Je pochopiteľné, že niekedy človek zabudne a nesie za to následky, pretože jeho morálka a obavy z možných komplikácii nútia riešiť situáciu spôsobom uhradenia priestupku. V tomto prípade, bola vylúčená z prepravy, nútená zaplatiť pokutu. Čierni pasažieri v prvej situácii pokutu nevyplatili, vulgárne sa správali, dokonca boli agresívni a samozrejme sa vyhrážali bitkou. Táto žena so slzami v očiach vystupovala s bruškom a kočíkom z autobusu s ospravedlnením sa a sľubom o zakúpení cestovného lístka v najbližšom stánku.

Je samozrejmé, že aj mamička bola čiernym pasažierom, ale je to predsa situácia, v ktorej je človek bezmocný.

Dali by ste mamičke šancu?

Popis mojej reakcie:

Videl som, že mamičke to nebolo jedno, úprimne nemal som ani právo prehovoriť k revízorovi ale urobil som aspoň niečo vhodné, pomohol som mamičke vystúpiť, počkať s ňou na ďalší autobus a zakúpiť jej cestovný lístok. Núkala mi peniaze, ale keď vidím ženu, ktorá cestuje dokonca do nemocnice na vyšetrenie a potrebuje pomoc, nemôžem sa len prizerať a prikyvovať. Peniaze som naspať neprijal, bolo len jedno hlúpe necelé euro, o ktoré ani nejde. Mamičke som poradil so zásobením sa cestovnými lístkami v prípade ak nevie, koľko a kedy bude cestovať. Bolo mi jej ľúto. Hlavne dieťatka, ktoré bolo v kočiari a plakalo.

Tretia situácia sa odohrala podobne v autobuse, kedy sa vodič rozhodol osobne skontrolovať lístky s podozrením na čiernych pasažierov. Donútil ich štiknúť si lístky.

Ich reakcia bola agresívna. Vulgárne slová, hrozba vodičovi bitkou, vykrikovanie slov diskriminácie a podobne. Veľkí frajeri vo vlastnej šťave sa rozhodli otvoriť viečko svojej fľaše a vypustiť výrazy hnusného a uražlivého charakteru na všetkých cestujúcich v autobuse. Diskriminácia je diferencovanie na základe znakov, ktoré obmedzujú ľudské práva. Tak tomu rozumiem ja bez akejkoľvek definície prečítanej niekde v tlači, knihe alebo internete. Podľa nich je diskrimináciu kontrola zo strany vodiča, ktorý pekne oznámil cestujúcim povinné štiknutie cestovného lístka alebo priloženie a overenie platnosti čipovej karty, rovnakým spôsobom ako revízor v druhej situácii.

Je to všetko v poriadku?

V tomto prípade som nereagoval. Nemal som chuť a navyše mi bolo už vyslovene smiešne.

Nie som policajt ani detektív. Mrzí ma skutočne dnešná spoločnosť, šudia, ktorí sa snažia a ktorí sa boja, doplácajú na tých, ktorým je všetko jedno a dokonca zdôrazňujú aké majú problémy, pričom im nebráni vyjadrovať sa vulgárne.

Jedno prianie:

Ľudia, vážte si ľudí, vážte si všetko, ale nezabúdajte, že najviac si vážme seba a buďme slušní, spôsobilí, pretože opačne demolujeme naše vzťahy a budujeme múry v ľudskej spoločnosti. Prijímajme chyby a pomáhajme druhým. Ale neprovokujme a neprekladajme vinu na tých, ktorí za to nemôžu. Nesme svoje následky. Buďme ľuďmi.

Ďakujem